– Dobri vječór! Vjelež to kôštá gôdzëna ridovanjá? – jak vjedno já začõn gádkã ôt kašëbskjéwo. Doch já jem na Kašëbach. Mlodá mjetka kônjarnjé ë maneža vëzdřaa pëřnã ûřaslá na svôjéwo chlopa.
– Nie zrozumiałam ani słowa – vëřekla, baržé do njewo jak do mje.
Njima cvëkú sã sromac jic v króm ë zrobjic spravûnkji pô kašëbskú. Ôsoblëvje ve vsi, v chtërni ješ před párãdzesõt latami njicht navet njegádál pô pôlaskú.
– Tej njicht tú njegádá pô kašëbskû? – já spitál zadzëvôváni, bô pô stójnji chádalo fûl robôtnjikóv. Bjalka pôkrõcaa glovõ. Áchnõn jem cëchô ë jú mjál mjec přešlé na pôlščëznã, kjej v bjalčënëch ôčach zalisnãã “eureka!”, křiknãã “pan Antek!” ë bjegaa za stójnjõ křikajõcë. Pô chvjili halala chlopa, tak přez pjincdzesõt rokóv stáréwo. Chlop vëzdřál na zadzëvôvánéwo ješ vjicé jak já. Tak më všëtkô troje stãnëni v gromadze ë so pôvjádalë:
– Vjelež to přinjdze za jednã gôdzënã?
– On się pyta ile kosztuje godzina.
– Pięćdziesiąt złotych.
– Pjincdzesõt zlotëch.
– A búten též jidze vëridovac? Vedlõ strõdú přejachac?
– Pyta się, czy po plaży może pojeździć.
– Po plaży też można. Albo na maneżu. A kiedy on by chciał?
– Jo, to sã dá. A kjej?
– Na vjitro pôrénë bë šlo sã ûgadac?
– Pyta się, czy jutro rano można.
Tak më pô kjile mënútach bëlë doma, a že dávno já jú njeridovál, dlá přebáčenjá so všëtkjéwo já sã ûgádál na manež. Drëgjéwo dnja já tam pôtkál jinstruktorkã, chtërna sã pôkázaa bëc jinõ bjalkõ. Pô párã mënútach v sodle takõ gádkã třimaa: Czytaj dalej Njepôddavájmë pûbličnéwo rëmú